Práve to obdobie sa totiž vyznačovalo snahou zdôrazňovať a vyzdvihovať všetko slovenské - teda niekedy i to, čo slovenským, ale ani pozitívnym nebolo.
Tak je to i s pseudoštátnosťou a pseudonezávislosťou, ktorú slovenský národ dostal do vienka v predvečer druhej svetovej vojny.
Jozef Tiso býva považovaný za to pozitívum, ktoré v štátnom aparáte totalitného režimu bolo. Napr. v súvislosti s odsunom relatívne malého počtu Židov z územia Slovenského štátu. V tejto súvislosti bývajú vyzdvihované jeho prezidentskké výnimky. Akosi sa pritom zabúda na to, že Židovský kódex bol najsilnejšou a najdôraznejšou právnou normou, ktorou disponovala akákoľvek krajina bez priameho nemeckého vojenského ovládania. A taktiež na to, že z vyše 19 000 žiadostí o výnimku vyhovel Tiso asi jednej tisícke.
Marginalizované býva jeho správanie sa ako totalitého vodcu, či už je reč o strane alebo štáte, rovnko i jeho verbálne, a neskôr i aktívne praktické vystúpenia voči Židom a Čechom, nepriateľom slovenského národa. To martýri a svätci robiť nezvyknú.
Úplne komicky potom vyznieva sanha pripisovať mu zásluhy na dovŕšení "x-ročnej snahy" Slovákov o samostatnosť a svojbytnosť, keď základný argument o jeho bezmocnosti voči nariadeniam Führera je priamo protirečivým.
Jednoducho, ak by Tiso nezastával cirkevnú hodnosť, tak by "farská republika" či jej kléro-fašistický (fašisticko-klerikálny) režim a jeho vedúca osoba nepodliehali tykým snahám o glorifikáciu či ospravedlňovanie, o aké sa historici so zlatým krížikom na prsiach a zaslepenosťou v hlave snažia.
O Tisovi
V súvislosti so slávnym vystúpením neofašistov v Banskej Bystrici a Zvolene a taktiež s rozsiahlym materiálom, s ktorým prišiel týždenník .týždeň.Snaha niektorých historikov vyzdvihovať postavenie, úlohu, ale i samotnú osobu Jozefa Tisu, či už ide o zdôrazňovanie jeho akademického titulu, či o zásluhu na nízkych počtoch deportovanyých Židov, vyplýva z prvoradého cieľa, ktorý týchto ľudí spája do skupiny (ako ju nazval historik Dušan Kováč) historikov typu 50-tych rokov 19. storočia.